torsdag 26. september 2013

Pupakov americky sen

V 2003 sme sa rozhodli, ze okusime americky chlebicek. Brano, Gula, Gulina kamoska (sakra nepamatam si uz meno), Fedo a ja. V polke pobytu sa k nam pridal Peto Pilka. Na mudru radu sme sa nevybrali, ako vsetci na vychodne pobrezie, ale rovno do Oklahomskeho pekla, nad Texas. Ja som letel s Fedom tyzden po Branovi. Bol som nervozny ako pes. Leteli sme zo Schwechatu do Frankfurtu, potom lietadlo do Denveru, potom autobus do Tulsy. Pupak na cestach. Najdalej som bol s rodicmi na Krete. O tom, ako je v USA divne, napisem asi neskor. Let dlhy. V lietadle dve hodiny pred priletom vyfasujete kopu papierov na spracovanie. Brali ste drogy? Beriete drogy? Pasujete drogy? Mate drogy u seba? Idete do USA za ucelom pasovania drog? … a tak dalej. Denverske letisko a vizova kontrola. Rada dlha, plna vsetkych etnik, od udenacov, aziatov, cernoskov … a vsade po stenach americky okridleny mrchozrut vyzyval neprinasat do USA choroby, jedlo, drogy, lieky…vsetko bude potrestane podla zakona. Bal som sa a tak som splachol mamickine klobaskove rozky. Lieky som si nechal. Prisli sme na kontrolu a tam dvaja cernosi, velki ako veziaky, a posadili nas vedla indov. Feda sa zacali hned pytat kam ideme. Fedo nevedel dobre vyslovit slovo Tulsa a tak ho ten blbecek 10min trapil, aby to dobre povedal. Ale presli sme. Dovliekli sme sa do Denver centra, aby sme tam nastupili na bus do Tulsy. V centre Denveru su vysoke mrakodrapy a medzi nimi behaju veterani z Vietnamu na vozickoch a zobru. Ludi sme tam moc nevideli. Dosli sme na autobusovu zastavku a tam plno cernochov. Velkych a tetovanych. Normalni ludia asi moc busom nechodia. Hlavne asi nie na taketo dlhe trate. Dosiel bus. V nom sofer a ozbrojeny sprievod. Brokovnica. Zvieral som v ruke listok a cislo na nom som pokladal za cislo sedadla. Ale na mojom sedadle sedel obrovsky mexikanec. Povedal som mu: hello, sorry, this is probably my seat…a  ukazal som mu listok. Iba frkol ako certisko. Isli sme sediet dozadu, rovno pod vyvod klimy. Bal som sa dlho, ze niekto pristupi a povie, ze on sedi tu vzadu a potom kam pojdeme? V buse sme sli asi 12 hodin. Za cely cas som neopustil miesto, lebo som sa bal, ze mi ho niekto obsadi. Zral som zasoby z Denveru. Snickersky a zapijal colou. Strava sampionov. Do Tulsy sme dosli hlboko v noci. Vyhodilo nas to na stanici, bus odisiel a ostali sme sami. Vysli sme pred budovu a nasli taxikara. Bol taky obrovsky, ze podla mna ho vo faze priberania posadili do auta, aby tam vrastol a robil taxikara. Kazdych 10 sekund odpluval do kelimka. Viezli sme sa dlho a ja som sa divil, ze proste nikde ziadne svetla. Ako keby si siel z Bobrovca do Skorupova. Az rano som zistil v akej prdely sme. Spali sme na nafukovackach a rano som sa plny nadeje vyvliekol na balkon a videl som tu pustinu. Nic. Ziadne mesto. Len do dialky par domov a jazero a seria malych domov. Na prieskume sme zistili, ze v okoli mozeme pocitat s jednou telefonnou budkou, jednym obchodakom Wallmart, jednym hotelom Hilton  a jednou univerzitou, postavenou pochybnym individuom, Oralom Robertsom, ktory v strede komplexu postavil tower of prayers, kde sa ovecky mohli chodit modlit a prijmat ozdravovacie vlny cez televiziu, priamo od zakladatela, ktory k nim vystieral z obrazovky ruky. Nuz obraz ameriky.

Kvoli praci sme museli ziskat social security number. Kedze sme mali zmluvu s Arbysom, nemal to byt problem. To by vsak za pultom nesmela sedet tucna cernoska, ktora bola rada, ze rozlisila pismeno A od F. Bolo nam povedane, ze doslo ku komplikacii a cisla nam poslu najskor za tri mesiace. Pri nasom 4 mesacnom pobyte to mohol byt vazny problem. Vtedy sa Brano ukazal ako muz cinu. Nabehol tam s name dalsi den a ked cernoska zopakovala to iste, povedal nech zavola manazera. Ta cez ciernu fasadu dostala biely nadych. Vazne som necakal, ze sa zlakne Brana s copom a v tricku duffy duck. Hned zacala tukat o stosest a zistilo sa, ze iba urobila preklepy v oboch nasich menach. Tak sme stastne ziskali cislo do troch dni.

Financie sme mali z domu od rodicov. Ale bolo treba zaplatit 1/5 apartmanu, plus depozit a hned sa to stensilo. Potom sme zistili, ze bez auta sa nikam nepohneme. Amerika je krajina, ktora ta donuti mat auto. Mozno to je ine v New Yorku, Bostone, ale tu v Tulse len blba kniznica bola 3km. Bud ides autom, alebo si zaplatis 1 dollar za jednu cestu. A druhy dollar spat. Pri nasom mizernom rozpocte to bolo vela. Rozhodli sme sa, ze kupime auto. Ze sa na neho poskladame. Brano bol opat muz cinu, ale tentokrat to nevyslo. Osrali sme sa na plnej ciare. Mali sme na vyber lacnejsie a super lacne a zobrali sme super lacne. Cadillac Seville 1984, cervena koza, vsetko na elektriku, este aj posuvanie sedadiel. Ale bol to najvacsi crep aky som kedy videl. Myslim motoricky. Zdochynalo to a ked to zdochlo nefungovala elektronika a nedalo sa nic robit. Ledva tocit volantom. Vacsinou to dochlo, ako naschval, cestou z kopca a dole rada aut cakajucich na cervenu. Tak sme proste len skusali startovat, az to opat naskocilo. Vymenili sme chladiacu kvapalinu pri Branovom Arbyse. Ja som otvaral syciaci vrchnak, lebo som jediny mal poistku. Pri strate malicka by sa vyplatilo 100 litrov. Este korun. Vymena kvapaliny nepomohla. Auto bolo proste zrele na srot.

Praca bola dalsia pozitivna vec. Mal som dohodnutu pracu v Arbyse ( inom ako Brano), ale po diskusii s manazerom mi dal moznost 4 hodin tyzdenne. Z toho by som asi najom nepotiahol. Na konci som bol rad, lebo tieto 4 hodiny boli vzdy najvacsie utrpenie. Ale to som zistil az neskor.

Zacali sme s Fedom behat a hladat si miesto. Chceli sme nieco v odbore. Fedo stavar a ja strojar. Ale postupne sme klesali a klesali, az sme u vyrobcu trubiek na trubenie tvrdili, ze sme celu mladost vyrabali hudobne nastroje a hlavne trubky a heligony. Neuveril.

Kupili sme si mapu Tulsy a podla odpisanych veci zo zlatych stranok sme chodili po firmach. Treba si uvedomit komplikaciu tej doby. Internet len v kniznici a to len na jednu hodinu. Robili sme jasne finticky, ked ti co boli v praci, dali karticky tym, co v praci neboli a potom sme zapinali internet na dalsie hodiny ich kartickami. Ale to sa obcas prezradilo a potom sme boli vykazani z kniznice. Takze clovek mal hodinu, aby obehol nejake ponuky a opisal si firmy, ktore si potom vyhladal na mape a osobne navstivil. Raz sme boli stastni asi pol dna, lebo sme objavili firmu, ktora sa volala Chocolate Factory. Predstavili sme si ako pracujeme v cokoladovni a este si aj zalepima sladkym hladne brucha. Slapali sme na druhy den v hroznom teple, vazne ako ked Bear Grylls bojuje v severnom Maroku, a ked sme dosli, tak to bol hotel. Blby, maly hotel. Vtedy som si sadol na obrubnik a prepadol som hroznemu zachvatu smiechu. Islo to v tomto okamihu s nami dole vodou. Zacala sa realne crtat moznost, ze pojdeme domov s hanbou. Ale slovensky „skoro inzinier“ sa nevzdava. Poslednu sancu sme vsadili na ten jediny Hilton hotel, ktory bol asi 10min pesi od nas. Tam sme prisli a rovno sli za tetou, ktora riadila upratovacie a houskeeperske aktivity. Hrozne sme jej klamali. Ze moji rodicia maju penzion, kde pracujeme s Fedom a menime oblecenie a navlecky. Podla mna nam neverila, ale zobrala nas. Sli sme na drogove testy. Nie, ze by sme tak vyzerali, ale to je v USA pravidlo. Bolo treba nacurat do skumavky. Fedo nemohol nacurat, ked bol pod tlakom. Teta sestricka si myslela, ze podvadza a nechce naschval nacurat, lebo je to fetka najhrubsieho zrna. Nakoniec Fedo tu curanicu vyprodukoval a vyzmykal asi aj z parkov na ranajky a dal to po risku. Presli sme testami a americky sen sa zacal plnit. Cervena rovnosata, tlacit voziky so spinavym pradlom. Prvu robotu som dostal cistenie hotelovych dveri. Potom som postupil do pracovne. Uz tu sa prejavili moje manazerske schopnosti, ked som mal plne pod kontrolou pracovnu a tam na jednej strane 5 obrovskych praciek a na druhej strane rovnaky pocet obrovskych susiciek. Bolo treba, aby vsetky stale bezali. Po mne a Fedovi, sem nastupili aj Brano a kocky. Gula s druhou (stale si neviem spomenut na meno) cistili izby, Fedo a Brano vozili na vozikoch pradlo do pracovne a ja som to ladoval do praciek a susiciek a skladal. Americky sen.

Mali sme hrozne pocity minania a tak sme si okresali jedalnicek. Okrem obeda v hotely, sme jedli len dva rodeo parky a dve vajicka a jednu sackovu polievku na den. Rodeo parky bola znacka predvarenych parkov v sacku.

Nieco som aj na tajnaka pojedol a popil v Arbyse. Toto inak bolo najhorsie. Neznasal som tu pracu tu. Hoci to bolo len na 4 hodiny, bolo to proste peklo. Robili tam hrozni americki hlupackovia. Inak to neviem pomenovat. Nevedeli, co je Europa, mysleli si, ze to je nejaky ostrov pri Afrike. Podla nich Rusko bol ostrov, tiez niekde v tichomori. Ukazovali mi, ze ako funguje tepla a studena voda, a ze v televizore nie su zli duchovia, ale je to len premietanie. Pytali sa ma doslovne, ci si na zimu kopeme pribytky v zemi, ako sa to robi v Rusku. Nuz americki prostackovia. To, ze nevedeli, co je Europa, neboli jedini. Nevedela to ani teta na recepcii v hotely a vo vela agenturach. Nevedeli ani ako sa to pise.  

Takze v taktomto intelektualnom kolektive sme s Fedom travili 4-8 hodin tyzdenne. Kedze sme nechapali dobre americke slangy, tak nas pridelili na vyrobu hranolkov a na umyvanie a zbieranie spakov okolo budovy. Dali sa jest len hranolky. Hambace boli spocitane na kus presne. Aj ked sa tu clovek citil neprijemne, ako posledny dement, medzi bandou debilov, ktori zadelovali najhorsie prace, stalo sa tu par vtipnych veci. Ako to ked Feda niekto zamkol nechtiac v mrazaku. Dlho som ho nevidel najst a az potom som siel po nove hranolky a Fedo sa tma krcil v mrazaku. A slzavo smutne bolo, ked ma sef poslal cistit hajzel a ten bol naozaj zversky obkadeny.

V hotely to bol vacsi klud. Robili sme tam s mega vela mexikancami, co jasne robili bez povolenia a nevedeli ani anglicky. Supervizorky boli mexikanky a tie im iba povedali, co maju robit. Bola tam hriesne krasna Salome, babka asi 100kg s bradavicami, ale dobreho srdca. Dalej Abner, mlady mexikanec, ktory stale len hovoril: Ola Peter. Ola Peter. Dalej ustarosteny starec, ktoreho sme volali Starec a more.

V byte bolo mrte svabov. Ked clovek prisiel po praci a zazal svetlo, tak sa len tak v kuchyni rozprchli. Vtedy som ale mal mlady, tuhy korienok. Teraz by som tam nespal ani 5min. Ktovie, ako ma cucali, ked som spal. A to sme byvali v slusnom, drahom, 3 izbovom apartmane, vonku bol bazen. Obcas prisiel deratizer a prestriekal apartman.

Chodili sme po praci hravat futbal na ihrisko, ale biedna strava nam moc sily nedavala. Preto sa mi asi zdalo, ze neviem dobre dokopnut ani do branky. Stale sme chodili do kniznice, kde som dostaval povzbudive maily od nasich. S Fedom sme si vymenili letenky a kazdy skryl letenku toho druheho na dobre miesto, aby nikto nemohol tajne v noci utiect za mamickou domov.

Jedneho dna sa objavil Peto P. Prisiel lebo nemal pracu v Bostone a Fedo mu napisal, ze tu mozno je konzervaren, kde by sa dalo robit. Konzervaren bola nakoniec svieckaren, ale nebrali tam. Boli sme tam pozriet s Fedom osobne na nasom skvelom aute. Mali sme 2l flasky s vodou a oblievali sme chladic kazdych 10km. Tu nas aj zastavili fizli, lebo sme mali znacku za zadnym oknom. Bol to zasah hodny dvoch vystrasenych slovakov. Stale jacali: guns in the car???? Guns in the car ???? Pistali sme: NO guns. NO guns. Jeden na nas mieril brokovnicou cez okienko a druhy niekam volal na stanicu. Potom sme stali rozkroceny pred autom asi 15min, kym nas pustili. Svieckaren nevysla a tak sme dalej dreli v hotely. Nemali sme ziadne rozptylenie, len ten futbal a potom prechadzat sa po Wallmarte. Boli tam demo verzie hier na konzolach a tak sme hrali dokola jeden level, ktory tam bezal. Dochodcovia chodili s plnymi kosikmi zradla a my sme hladovali na rodeo parkoch. Stale sme si opakovali, ze pokora nam prospeje.

Tusim len raz sme boli na nejakom „akoze“ fake koncerte KISS, ale zrazu sa ozvali policajne sireny a vsetci sa rozprchli. Nejako sa k nam pridal na futbale american, neviem ani meno ale tusim Chris a ten nas zacal prenasledovat aj so svojim nabozenstvom. On totiz veril, ze cim bude lepsi, tym po smrti dostane lepsiu planetu o ktoru sa bude starat. Vacsiu somarinu som v zivote nepocul, ale on tomu veril. Zobral nas do rockoveho kostolu. Ten bol hned vedla kasina. Dofrcal farar na choppere. V kozenych gatach a flanelovej koseli. Postavil sa a zacal citat nieco z biblie. Potom povedal, ze kto ste hriesni, chodte na spoved, vy pluhavci a polka saly odisla. Dalsiu polku pre istotu skasol milodarmi do zvoncekov. Zobral prachy, sadol na chopperu a odfrcal. Americky sen a americka sprostost.

Takto si to pamatam.

Jeden den sme si kupili vodku. S Fedom sme ju boli kupit v likershope. Bola to galonova umelohmotna bandaska plna akoze svedskej vodky. Niesli sme si ju v papierovom sacku a na ihrisku sme ju ukazali Branovi a babam. Bola vseobecna radost.

Vecer sme ju otvorili a zacali popijat. Ale na lacno a proste, ako sme boli pochudnuti to posobilo ako bic. Aj tak sme vychlastali skoro celu bandasku. To bolo riadne zverstvo. Neviem opisat, co sa dialo, ale podstatne je, ze som mal na druhy den najvacsiu opicu mojho zivota. Daleko od mamicky. Nebol som sam. Boli sme polomrtvi. Isiel som si do kuchyne vyrobit si zlcnikovy caj. Ako boj neuveritleny. Ale nemal som sitko. Odrezal som spodok mcdonald pohara a zacal do neho robit vidlickou dierky. Uz som to skoro mal, ked sa rozpadlo cele dno. Odovzdane som klesol na moje lozko. Po chvily som sa odvliekol do sprchy, ze si dam studenu sprchu. Vonku bolo neznesitelne teplo. Lial som na seba studenu vodu a zacal som sa citit o dost lepsie. Osupal som si mandarinku, aby som nieco zjedol. Po 30s som vygrcal mandarinku. Sprchovanie nepomohlo. Bola to vazne najhorsia opica, aku si pamatam. Vsetci sme lezali a rozmyslali, ake by to bolo byt doma a kupit si studenu a perlivu mineralku na Obchodnej. O 18,00 som siel do Arbysu. Este o 18,00 som premyslal, ci si skusim dat jednu hranolku a nehodim tycku. Sef ma poslal von zbierat spaky okolo budovy. Som sa postavil do chladku a oddychoval. Bolo to vazne hrozne. Ale dostali sme sa z toho.

Posledna vec co spomeniem je, ako sa kratil nas pobyt a potrebovali sme sa zbavit auta, co necinne stalo pred domom. Odtlacili sme ho pred Wallmart a tam dali za predne okno cedulu o predaji. Kedze sme nemali telefon, tak sme napisali, ze kto ma zaujem o kupu, nech vhodi cez predne okno papierik s cislom a my mu zavolame z budky. Hrozne sa tu teraz smejem, ked to pisem. Socky.

Nikto si to ale nechcel kupit. Nakoniec sme to predali nejakemu cernochovi v hotely za 150 dollarov. Auto povodne stalo 450 dollarov.

Este ma napadlo par pamatnych veci. Premyslali sme aj o podnikani. Ze budeme cistit skla na krizovatkach. Toto ale bolo mimo zakona o zivnostnikoch. Potom sme poslali 100 dollarov na inzerat o praci z domu – rucna vyroba hraciek pre papagaje. 100 dollcov bol vstupny kapital a mali poslat material na montaz. Nic neprislo. Dalsia vec bola, ako prislo do Tulsy tornado a vsetci sme v hotely vyfasovali prilby a baterky a sli do pivnice a Fedo zase chybal. Bol zaseknuty vo vytahu, lebo uz nesla elektrika. Neopustil som ho a obaja sme to prezili.

Hrozne sme sa tesili domov. Neuveritelne. Aspon ja. Amerika bola pre mna hrozna skusenost. Naspat sme sli rovnakou cestou. Busom do Denveru a lietadlom domov. Bol to boj o prezitie. Prvykrat zistit, ake to je nemat rodicov po ruke. Mat obnos penazi a s nim vyzit. Cakat na vyplatu a chodit sa prechadzat po obchodaku. Nevravim, ze sme nemali peniaze na kupenie super jedla, skor sme nejako dostali blok a hrozne sme setrili. A amici celkovo hrozne plytvali. Kupili si buksu 6 flasiek malinoky a vypili 2 a cele to zahodili. 4 flasky boli nedotknute. Brali sme ich domov. Fedo triedil matros a po sichte sme si brali flasky domov. Teraz na to nie som moc hrdy, ale vtedy to proste tak bolo. Dojizdeli sme zradlo a pitie po amikoch.

Este pred cestou naspat sme dostali info, ze vraj nejaka mafia berie peniaze studentom, co sa vracaju domov. Tak sme prachy zrolovali do trubiciek a dali si ich do topanok a tak chodili. Dost neprijemne. Na letisku v Denveri sme videli, ako vsetkych vyzuvaju. Sli sme na hajzel a trubicky dali do slipov. Vsetko ale preslo hladko. V tej dobe som po odpocitani nakladov, co som dal do cesty, zarobil asi nejakych 45 000 skk v cistom. Nic moc za take americke peklo.

Ingen kommentarer:

Legg inn en kommentar