Kung fu a Jonyho stafeta

Kung fu bolo a aj bude velka sucast mojho zivota. A dostal som sa k nemu cistou nahodou. Cez vysku, ani prve roky v MB som moc sportu nedaval. Este si pamatam, ako som nastupil do Mercedesu a byvali sme v Petrzke. Auto som nemal. Rano som chodil na zastavku k Braniku. Stacilo chvilu pobehnut za autobusom a potom som to rozdychaval po danovy urad. Ale nejako mi to nevadilo a vlastne som sa nad tym nezamyslal. So susi sme si boli obcas zahadzat na kos, ale ze by som si nejako vylepsil kondicku je tazko hovorit. A potom to prislo ako blesk z cisteho neba. Nastupila k nam do kanclu Ketusik a stale hovorila, ako zacne chodit k Wangovi na kung fu. Ze jej bracho Miso ( ktoreho som vtedy nepoznal a teraz spolu partizancime proti politickemu grcu na Slovensku ) chodi na wushu, a ze ho to hrozne berie. Bol to kazdy den riadny brainwashing, az sme sa so susi sli zapisat. Treningy vtedy byvali na Bernolaku rano o 6,00 do 7,00  pre zaciatocnikov, alebo potom vecer o 18,00 na Karpatskej. Nam prislo velmi rozumne chodit rano a na 7,30 stihnut do prace. Chodili sme vzdy este po Katku do Karlovky. Karlovka, Karlovka tam dobre piko sa varka. A ver ze to nebude mala dafka.

Prvy trening bol velmi nesmely a bolestivy. Natiahol som si teplaky a isiel sa roztahovat k tribune ako to robili ostatni. Lenze v tejto dobe som nebol schopny vylozit nohu na tribunu, ktora bola snad 70cm vysoka. Wang videl ako sa snazim rukami zdvihnut nohu na tu vyvyseninu a dosiel na pomoc. Oprel som sa o neho a nohu mi vylozil na tribunu. Druha noha co mala stat na zemi sa mi hojdala vo vzduchu. Drzal som sa Wanga ako dojca. Podla mna tu niekde som skoncil ako „kriva noha“. Tymto komentom ma potom castoval cele tie dlhe roky. Vzdy ked som kopal a Wang siel okolo, bez zmeny vyzoru tvare poznamenal: „kriva noha“ a siel dalej.

Jednoducho nemam v genoch byt ohybny ako prutik. Priznam, ze som nemal taku pevnu volu, aby som to drvil kazdy den, ale mal som fazy, kedy som sa vazne mucil. Prisiel som na to, ze ked mam nohy na vankusoch tak to na parketach dobre klze. Tak som sa snazil takto roztahovat do rozstepu. Potom som si aj kupil povrazy a cez kladku na radiatore som si roztahoval nohy sediac na zemi. Ako moc to neslo, ale realne som vazne spravil pokrok. Nohy som uz vykladal snad po moj krk a do pubu som uz nechodil s hlbokym povzdychom.

Ale prve treningy boli vazne o zivot. Nic ine len kopanie v rade. Styri typy kopov. Predny, vonkajsi, vnutorny a do boku. Dokola. Cele hodiny. Kto to neskusil tazko moze hodnotit, ale vazne sa mi zahmlievalo pred ocami. Nosil som si uterak, ktory som si vzdy zavesil na konci na rebriny a po kazdej lajne som si utieral ksicht. Susi chodila v bielych kvetinkovych gatach. Bojovala tiez. Udierala pastickami a Wang ju volal: „diefca“. „Hej diefca“. Ohybnostou sme na tom asi boli rovnako, ale susi potom vynechavala kvoli robote a nakoniec odisla do Norska. Katarina prestala tiez chodit kvoli skole a ja som ostal sam. Ale chodil som dalej. Ale vecerne treningy na Karpatsku. Ked som meskal, tak som ako uchyl siel cez dvor a kukal cez okno co cvicia a sam si to vonku precvicoval. Obcas mi lepilo, ze by ma niekto zvnutra videl ako tam spiclujem a tak som sa vzdy kryl ako dvojhlavec v pristavnej stvrti.

Po roku som presiel k pokrocilym a tam som sa stretil s Jancim a Misom. Misa som sa hanbil hoci je o 5 rokov mladsi. Ale ja som cely taky hanblivy. Nakoniec sme sa ale dali do reci a potom som sa uz nemusel rozpravat sam so sebou.

Na tieto treningy chodili uz najvacsi kanci. Albert, Denisa, Karol juzna past, Miso Slamka – ten mal vzdy pri cviceni vyraz na ksichte, ako keby sa divil. Albert bol trieda. Najlepsi. Ked cvicil modlivku, tak proste nadhera. Vazne uzasne pohyby. Ale ja som prvy rok medzi pokrocilymi trenoval sablicku. Ta ma moc nebavila. Potom nasledoval mec. Miso mi ukazoval kusky modliviek, ktore som si nahraval na mobil a doma sa to ucil. Potom som zlakal na kung fu aj Jonyho. Zacali sme trenovat niekedy v maji a prve kopy robil na dolnej terase, aby ho nikto nevidel. Potom sme sa premiestnili do hornej zahrady. Trenovali sme vzdy po praci a vzdy do tmy. v zime sme si prenajali telocvicnu v Krizovanoch nad Dudvahom. Stretavali sme sa tam vzdy s Misom a spolu sme trenovali zostavy. Boli to vazne vrcholne casy nasho umenia. Potom to u kazdeho nabralo iny smer. Miso prestal chodit, lebo Wang mu neumoznil chodit len na polovicu hodin. A ja som zacal premyslat nad Norskom a tym padom ma to odradilo. Zacal som radikalne vynechavat, az som vynechal uplne. Jony sa preorientoval na behanie. Az minuly rok 2012, sme ho nahovorili, aby sa prihlasil k Wangovi a tak Jony teda prebral stafetu. Teraz on stazuje na svalovicu v zadnici, teraz jony si najprv sada do auta a potom si rukami podvihne nohy a nalozi ich, co su nemohuce od zabakov. Nuz zivot neni koncert na zelanie, ale kung fu je proste trieda. Ja si stale pamatam kopec zostav a mojim top je eagle claw. Nemam ani teraz o dost horsiu ohybnost a tak sa k tomu urcite vratim aj ja.