Ako Pupak zbabelo usiel z tanecneho kurzu

Susi prisla s aktivitou, ktora mala osviezit novembrove vecere. Prihlasila nas na kurz swingu a salzy ( ani neviem ako sa to pise spravne). Su to nejake take divoke tanecky, kde treba riadne vrtiet zadnicou. Moc na toto nie som. Tanecnu na strednej som spravil so zaprenim a silou vole.

Ale Susi sa velmi tesila a hanba v cudzom state je len polovicna hanba a tak sme sli. Z roboty som zdrhol o stvrtej a isiel po Susi do centra, kde si zhanala tanecne topanky. Nieco na podpatku. O 17,00 sme sa stretli a turbo domov. 17,10 pred domov a 30min na upravu dogabaneho zovnajsku. Ja som hodil sprchu a susil fenom vlasy. Susi behala v pancuchacoch a popri tom piekla bagetky. O 17,45 sme sedeli nahodeni v aute a smerovali do mesta. Mal som na sebe nohavice z Jonasovho pohrebu, modru koselu a na tom pohrebnu vestu. Topanky tiez z neslavnej udalosti. Susi bola celkovo velmi pekna. Dosli sme na miesto podla GPS. Hodil som auto do garaze a isli hladat vstup do budovy. Nebudem tu riesit, ze bola zima ako na Cukotke, a ze som 3x obehol budovu, kym som nasiel tu roztopasnu mladez, ako sa pripravovala na tanecky. Vosli sme do miestnosti a tam uz do kruhu pariky a robit na hudbu teple pohyby dopredu a dozadu.

Doteraz nechapem plne zamer toho co sa stalo, ale asi po 3min kyvaveho pohybu sa muzika vypla a sefko nariadil vymenu partnera. V smere hodinovych ruciciek. Vyfasol som norku. Ako ja nie som ziaden extrovert a vazne mi to vadilo. Kukal som vsade po stenach a do plafonu a kyval sa dopredu a dozadu podla instuktaze. Zase 3min a dosla dalsia slecna. Ale tato bola nejako divna. Mala hrozny predkus a predne dva tesaky jej trcali ako svistovi. Do toho mala aj pohlad ako hlodavec. Neustale sa na mna uprene pozerala. Ja som hanblivy od malicka. Cumel som vsade mozne, ale citil som jej pohlad. Vzdy ked som sa na nu pozrel, pozerala ako na kus syru na mysej pasci. Bolo to vazne neprijemne. Dalsie kolo som uz nevydrzal. Pri vymene som utiekol najprv do predsienky. Tvaril som sa, ze volam na mobile. Potom som hladal hajzel. Nenasiel som. Utiekol som do garaze.

Za 2min drncal mobil. Susi mala zlostny hlas. Iste mala aj zlostne oci, ale tie som nevidel. Cestou domov sme v aute mlcali. Nechapal som, preco by som sa mal ospravedlnovat, ked som sa len chcel vyhnut neprijemnej situacii. Ale Susi bola sklamana. Stale hovorila, ze som mal vydrzat, kym sa zase dostaneme po vymenach k sebe a by sme sa dohodli. Teraz mam pocit, ze som to vydrzat mohol, ale vcera to proste neslo.  

Ako sa Nori zoznamili s majorom Zemanom

Neprijemna situacia pre obe strany. A hlavne pre mna. Pondelok rano a dosiel som do prace. Vybral som notebook z ruksaku a strcil do doku, zapol a siel sa vycurat. Cural som dlho, lebo Susi ma kazde rano, pred odchodom do prace, nadaja cajom ako dojca. Docural som a vysiel zo zachodu. Uz od dveri som pocul hluk, pripominajuc hlasnu muziku. Este som sa divil, ze kto je taky drzan a vypeka si muziku tak hrozne nahlas. Ako som spravil par krokov, rozoznal som cestinu. Par krokov a rozoznal som majora Zemana. Prave chcel branit ceskoslovenske hranice pred spionmi a pred odchodom vedcov na zapad, lakanych kapitalistickym trblietkom.

 

 

Totiz vecer som pri tom zaspaval a v spanku som notebook len zaklopil, nech mi uz major Zeman nemasiruje mozog. Ked som notebook zapol, major bezal dalej. Jonas vo vedlajsom kancli sa tvaril, ze nic nepocul, ale bolo to pocut na cele poschodie.

Nevadi. Treba norov vzdelavat v dobrych serialoch.

Na majora Zemana na youtube ma upozornil Jony. Prvy diel ako sa Zeman vracia z koncentraku a dole komentar: Vlak z koncentraku a Zeman vyzrany ako puma…. Ked som v Oslo posielal CV, tak som mal Zemana pusteneho ako podmaz na pocitaci. Presiel som vsetky diely a teraz sa k nim zase vraciam. Dobre na zaspatie.

Ako sme mali firemny vecierok, 25.10.2013

Vlastne to bol len vecierok nasho oddelenia. Subsea design. Ale sem toho patri vela. Od designerov, materialov, ventilov, technickych manazerov (to som ja) az po odbornikov na zvaranie. Nasim sefom je Terje. Celej tejto velkej skupiny. Asi 80 ludi.

No a nejako od konca augusta sa planovala tato akcia. Akcia zamerana na pokryvku hlavy. Kazdy kto chcel prist, musel si dat nieco na hlavu. Nemam rad celkovo taketo napady blbe. Citim sa vzdy neisto, aby som si nezobral nejaku somarinu na seba a potom nevycnieval z radu. Dohodli sme sa, ze tam pojdeme spolu ako traja krali: Ja, cernosko a iranec Ali. Toho som tu zatial este nespominal, ale robi na kalkulacnom oddeleni a pocita, ci spoje a potrubia vydrzia teplotu a tlaky a ako dlho to vydrzi.

Den predtym som sa cestou domov zastavil v Oasen a skocil do HM a kupil tam najblbsi klobuk za 30NOK. Dosiel som domov a Susi sa celkom pacil. Vraj je pekny a stylovy. Na druhy den rano som si, ale pre istotu pribalil aj moj stary slameny, este z Grecka, ked sme boli s nasimi prvykrat pri mori. Ten ma snad 15 rokov. Aj viac. Pobalil som si to vsetko do igelitky a ako madar som siel na zastavku. V robote vsetko ok, az vecer zacal cernosko fnukat, ze sa na to neciti a nikam nejde. Ze mu nedali pozicku v banke a nema naladu. Totiz on je hrozne viazany na pozicky. Stale by si len poziciaval a stale hundre, ze mu tu nikto nechce dat, hoci ma na nasom poschodi snad najvyssi plat. Nuz, ale nema nic usporene a ani nevie usporit, lebo len za byvanie dava skoro 17 000 NOK. Ale toto uz patri do ineho clanku. Ja som ho moc nechcel prehovarat, nech si nemysli, ze som na nom zavisly, ale stvalo ma to. Nechcelo sa mi tam ist samemu a zase sa cely vecer rozpravat po norsky. Navyse cernosko, ked spusti svoje lamentovanie, ako pracuje v sobotu do 4tej rano a potom nestihne do kostola v nedelu, tak ma to vzdy pobavi. Je to take africke horekovanie. Ale spat do prace. Objednal som taxik a isiel som za Alim, ze teda ideme len my dvaja. U neho v kancli som zase narazil na cernoska a pochopil som, ze ho Ali prehovara. Ja som sa pridal, ze predsa len ide o rezervaciu a slubil, ze pride a uz sa nechal zlomit.

Tak sme na party dosli vsetci traja. Bolo to riadne od cesty, v lese. Mne osobne sa paci, ze nori sa nikdy na nic nehraju. Ked to ma byt firemna party, nebudem sa tvarit, ze sa budeme rozpravat o prietokoch, ale prislo sa oslavovat a zabavat sa. Od dveri som schytil poldecak vodky a jedno pivo. Rup ho tam. Cernosko sa okunal. Dobre spravil. O par riadkov nizsie pochopite. Dal som si slameny klobuk, lebo modny som dal Jarlemu, ktory ziaden nemal. Pokecal som s pampusikom, dalej s Terjom a Jørundom a zacal som hladat cernoska. Neslo ani tak o neho samotneho, ako o jeho mobil, kedze moj bol vybity a chcel som, aby sme sli spolu taxikom skorej. Moc sa mi tam nechcelo trcat a chcel som sa vyparit o desiatej najneskor.

Cernoska nikde. Nakoniec vyliezol z babskych zachodkov. Ale asi islo len o nedorozumenie. Zobral si zo stola pripitok, co bolo asi 2dcl sampusu s jahodami. Pocucaval. Ja som si dal dalsie pivo a on zatial cucal ten pripitok. Zjedol jahody a sadol si. Ruky v dlianiach a zacal bozekat, ze mu nedali pozicku z banky, a ze musi odist do Houstonu alebo UK, lebo tam by len vosiel do banky a kazdy by mu chcel pozicat. Sedel tak zo desat minut. Trochu mi pripominal postavy z Tajovskeho poviedok Horky chlieb. Tak nejako musel vyzerat sedliak na mizine, ktoremu uhorel statok a medved skantril poslednu kravicku. Ale zrazu prisla faza euforie. Cernosko vyskocil a zacal skakat na jednej nohe a pistal, ze nevadi, nevadi buduci rok si budu banky poziciavat odo mna. Potom doskakal, lebo je slabej kondicie. Zacal hovorit, ze som jeho super kamarat, ze je opity,  ze necakal, ze tak skoro a ze uz nebude nic pit, lebo ho doma caka rodina a nemoze sa takto ukazat. Prva fotka je cernosko aj s kritickym pripitkom.

 

Potom uz dlho nevydrzal. Bol jeden kviz a potom sa sutazilo v inzinierskej sutazi – kto postavi vyssiu vezu zo surovych spagiet a spoje moze riesit bud gulickami z cesta, alebo jojom (žožo, kto nevie to su tie blbe curiky, co su take penove, ruzovo-biele).

Po sutazi, sme to zabalili. Cernosko bol spolocensky a asi aj dusevne unaveny. Zavolali sme taxik a sli domov. Taxikarka nam hovorila, ze jej frajer, ktoreho nechala pred 10 rokmi sa jej ozval, ze vyhral v norskom lote 100 milionov NOK, ale ze sa k nemu nevrati, lebo to by nebola laska. To je spravne.

Este na fotkach ten typek s ruzovymi vlasmi a kovbojskym ruzovym klobukom je John.

 

Pupak, Bergensky fantom z lesa

Hystéria vo Švajčiarsku: V lese straší záhadný tvor vo vojenskom plášti a plynovej maske!

12.09.2013 20:00

BERN - V lese na západe Švajčiarska sa má už desať rokov pohybovať záhadný muž, ktorý straší milovníkov prírody. Je oblečený vo vojenskej uniforme a má na sebe plynovú masku, ktorá zakrýva jeho tvár. Miestni obyvatelia dali podivínovi meno "Le Loyon" a stretnúť ho vraj možno na tej istej ceste, po ktorej sa vydáva každý deň.

Dôkaz o jeho existencii vraj nejestvoval až do minulého mesiaca, kedy spravodajský portál Le Matin uverejnil jeho prvú snímku. "Priblížil som sa k nemu až na desať metrov. Mal vojenský plášť, topánky a armádnu plynovú masku staršieho typu. Myslím, že meria viac ako 1,9 metra. Civel na mňa, potom sa mi otočil chrbtom a v tichosti odkráčal," porozprával očitý svedok a amatérsky fotograf.

Neblahé skúsenosti s mužom však majú aj iní miestni obyvatelia. "Vystrašil moje deti. Vyšiel z lesa v tom svojom vojenskom oblečení. Nevideli sme oči, ani jeho tvár za veľkou tmavou plynovou maskou. Bolo to desivé," uviedla jedna zo žien. Ďalšia, Marianne Desclouxová z Maules, povedala, že ho stretla v jednu daždivú nedeľu. "Mal na sebe čiapku, tmavý plášť a plynovú masku. Bolo to veľmi nepríjemné a dúfam, že na neho už viac nenatrafím," dodala.

Podľa tamojšieho farmára rodiny prestali jednoducho chodiť zo strachu do lesa.

 

Do prípadu je už zainteresovaná aj polícia, ktorá chce s Le Loyonom hovoriť a požiadať ho, aby prestal so svojím neobvyklým správaním. "Situácia je chúlostivá, pretože v podstate nič proti tejto osobe nemáme," uviedol úradník Guy Savary, ktorý ma na starosť miestne lesy. "Ale vzhľadom na to, že vyvoláva strach, chceme nájsť spôsob, ako ho nájsť a odradiť ho od jeho výčinov."

Niektorí ľudia sa domnievajú, že muž pravdepodobne trpí nejakým škaredým kožným ochorením, je duševne chorý alebo sa zmenil na pustovníka. Zatiaľ však o ňom nevedia nič bližšie, a tak celý prípad aspoň bizarne pomenovali "Švajčiarska odpoveď na Lochnesskú

BERGEN:

Nebudem sa zalovat, ze stale nemame auto a 3 tyzdne v kuse prsi. Ale vcera, ked som si dal susit svoj maskovaci prsiplast, ktory som zdedil po Marosovom (svokrovom) vylete v Bergene, som si spomenul na clanok o svajciarskom fantomovi. Nuz, po pozreti fotiek nemam od neho daleko. Ked sa takto za hmly vynorim od Løvstakkenu a smerujem na zastavku do mesta. Kedze som ludomil, na prvej zastavke si prsiplast skryjem do ruksaku. Potom uz moc nemoknem, lebo len prestupujem. Lovu zdar.

 

Ako si Susipasta 2x podala ruku s kapitanom...

Toto moc komentovat netreba. Bola moznost povozit sa v Bergenskom pristave na original parnych lodkach. Tak som tam zobral Susi, nech nam vztah pekne kvitne. Susi sa stala kapitanovym milasikom. 2x ju zastavil na palube a viedol s nou rozhovor. Podali si aj ruky. Dvakrat. Susi nechcela plavidlo opustit. Drzala sa zabradlia a trucovala.

 

 

Ako sme mali v Bergene dve auta a jazdili sme busom...

Alebo, ako sa nas Norsko snazilo zlomit, ako Beara Gryllsa za polarnym kruhom. Neslo o zimu. Ani o peniaze na jedlo. Islo o dopravnu logistiku. Do augusta sme pouzivali nasu bielu kiu Ceed. Super auto. Podrzalo nas cele Norsko. Dve cesty z Norska na Slovensko a spat. Prestahovanie z Oslo do Bergenu, kedy sme sli cez Geilo v -40 stupnov, v strasnej sneznej burke, ked nebolo vidno ani na 4m. Teraz si uvedomujem, ako je dolezite sa vediet na auto spolahnut. A po vcerajsku pravy opak. Kia je odstavena vo OneSubsea garazi. Kvoli slovenskym znackam ju uz nemozeme jazdit. Prihlasenie na Norske stoji 80 000 nok. Za tieto love mame taku istu novu kiu na Slovensku. Rozhliadli sme sa teda po nejakom norskom tatosovi. Rozpocet 60 000 nok. Len na vozenie do prace a po okoli Bergenu. V piatok som zacal pozerat inzeraty a rozposlal nieco. Narazil som na Land Rover Freelander a drzal ma asi pol dna. Nakoniec to bol stary crep, uz dizajn prezradzal rocnik. Potom cakal nablyskany peugeot combi od Juliusa. Riadneho udenaca, ale mileho, z ktoreho na konci vyliezlo, ze auto preslo norskou EU kontrolou na podmienku a treba vymenit nejaku olejovu pumpu za 10 - 15 litrov. Dalej bolo na programe 2x citroen picasso od hlucheho Daga a uja, co sa nas spytal, ci pozname slovensku volejbalistku Kukucikovu. Vecer nas, ale cakala hviezda tohto clanku, opel Meriva. Bjørn nas zobral na Kalfarveien a sli sme na Flatøy. Auto v garazi. Teta so susienkami a kavou. Na skusobnej jazde sme smazili do zataciek ako certiska. Ani jediny pazvuk. Plynula jazda. Dosli sme a zacali sme pred autom preslapovat. Zobrat? Nezobrat? Susi sa lubilo auticko a ja som mal tiez dobry pocit. Tapli sme si. A zacala krizova cesta noveho veku. Uz v Bergene po prejazde retarderov zacalo divne vrzgat. O den uz z toho bol ritual. Najhorsi piratsky korab by nevrzgal, ako toto auto. Pustali sme si zabudnute country CD, aby sme na zvuky aspon na chvilu zabudli. Do toho sa pridal smrad z houcej zadnej brzdy a nefungujuca rucicka teploty motora. Bjørn sa k tomu postavil ako chlap a aj dnes sa stavia. Dufam, ze mu to vydrzi. Zobral nas ku kamosovi Geirovi, ktory ma sukromny auto servis, kde opravuje stare ople, ako hobby cinnost. Vycistila sa brzda a vymenili sviecky a nove cidlo teplomeru. Svina meriva sla az po Bjørnov dom dobre. Potom sa nam zase zacala mstit najhorsim sposobom, ake moze auto vymysliet. Vrzganie a rezonujuca brzda. Ked islo dobre, tak Susi robila zvuk rezonancie a ja som vrzgal. Aby sme sa prilis neuspokojili, ze jazdi dobre. Dalsia rana prisla, ked nas Unni poziadala vecer preparkovat auto. Pred hodinou som dosiel a teraz ani za svet naskocit. Ked motor naskocil, tak o 5s zdochol. Istym sposobom som sa tesil, ze toto donuti Bjørna auto doklepnut. Na druhy den, ale slo ako svajciarske hodinky. Ranu zasadilo o den neskor. Sli sme do Ikei, nakupili veci, boli sme stastni. Nalozili sme auto a vyrazili k Edvardovi vratit parkovaciu kartu. 20m pred kruhacom zhasol motor a uz som vedel, ze problem je spat. Startovanie nepomohlo. Dobehol mladas, ze nam pomoze tlacit. Nechapal, ze problem nie je v baterke. Motor mu naskocil a zacal sa sklebit, ale aj jeho meriva poznacila. Zdechlo mu to a ostal bezradny. Zaprijal nam pekny vecer. Dotlacili sme so Susi trosku na parkovisko a sli busom domov. Pekny vecer sme si nahradili slapanim domov do kopca. Bola moznost skratky cez cintorin, ale bliziaca sa polnoc to zatrhla.

 

Dnes je 8.10.2013 a boj pokracuje. Pokus vymenit autobateriu zlyhal. Bjørnov kamos s diagnozou obvinil nejake rele v cerpacom systeme. Zajtra ide auto na zdvihak. Mam celkom obavy, co bude nasledovat. Pri oprave za viac ako 3000 NOK asi zvolime spiatocku z tohoto obchodu. Dilema je, ze auto jazdi dobre. Motoricky super. Ale nemozeme sa spolahnut, co by nasledovalo a ci by mal stale Bjørn postoj pomocnika.Vsetko nove sa docitate zajtra.

Ako sa Edvard zopsul

Poviete si, mily, sympaticky dedusko. Ked sme prisli do Bergenu a po serii nepodarenych visningov, ked sme boli pod tlakom, ako finsky hokejisti, ci budeme mat kde byvat od aprila, bol Edvard ako osviezenie na pusti. Ziadne problemy. Chcete tento drahy ale moderny byt? Ano? Jeden podpis a tu mate kluce. Odpadol z nas stres. Mali sme byvanie a bol pokoj. Ze to stalo 12250 NOK na mesiac som neriesil. Odvtedy o Edvardovi nebolo pocut. Mesacne som posielal penaze a vsetko islo dobre. Uplna sloboda a obcas sme si spomenuli, ze hoci to je drahe, ale aky je Edvard mily dedusko. Dedusko jazdiaci na Lexuse a podla danovych priznani v 2010 ( ktore su volne dostupne na internete ) vlastniaci majetok niekolko desiatok milionov norskych korun. Obcas sa mi snivalo, ze jeho dobrota ho dohnala, aby nam ten byt nechal len tak, bez platenia. Mal som rad toto rojcenie.

Vsetko sa zmenilo v tu sobotu, ked mal prist Jony do Bergenu. Dosla SMS, ze byt chce predavat a ci mame zaujem ho kupit. Cena 3,0 miliona NOK. Pre predstavu v Indre Arna ( 15min od Bergenu ) sa da kupit dom so 6-7 izbami do 2 milionov. Takze odpoved jasna. Nasledova email, ze teda to chce zacat ponukat a ci by sme si nenasli nieco ine. Dalsi email bol o tom, ze chce zavolat fotografa a ci moze prist vymenit pohovku. Stale sme mali z neho dobre pocity a preto sme v tom nevideli problem. Sedacku vymenili za o dve triedy mensiu. Nasli sme si novy byt vo Fyllingsdalene a este sme boli radi, ze im pomozeme. Naivni. Dva dni pred odstahovanim prisiel Edvard, ci nam mozu zobrat pracku a susicku. Zobrali ich a na mieste pracky, ktora tam evidentne stala roky, bola snad 3cm vrstva prachu. Nejako mi to stale nedochadzalo. Ked si raz clovek vytvori o niekom predstavu, ze je OK a sympatak, vela veci vnima inak, ako potom.

Odisla teda pracka aj susicka a zacali sme sa balit. Presun bol bolestivy. Do jedenastej v noci sme vozili veci a potom do tretej rano upratovali apartman. Chceli sme zanechat dobry dojem. Seriozne sme sa k tomu postavili a umyvali sme to precizne. Cakal som podvedome, ze mozno vytkne terasu a okna, lebo bola tma a nic sme nevideli. Tu v Norsku sa to berie troche prisnejsie, ako na Slovensku. Nikto sa nehra, ked sa najde nieco neupratane. Zavola sa upratovacia sluzba a peniaze sa strhnu z depozitu. Ale vsetko musi byt podla kontraktu a v pritomnosti ludi, ktorym je nieco vycitane.

A tu sa Edvard zopsul. Ako pes falesny sa zachoval. Nebolo tazke uhadnut kam mieri, ked nas na druhy den informoval, ze neni spokojny s umytim. Ale mozno to napisala jeho zena, hrozna funa. To je, ale uplne jedno. Jasne, ze keby ten byt dalej prenajimal, by vsetko bolo ok. Ale on ten byt chcel predat a povedal si, preco by som mal platit za uplne upratanie bytu, ked tu mam penaze tych dvoch slovacikov. Dam to riadne vycistit, kompletne upratovacou sluzbou a im poviem, ze neboli dobre umyte okna. Uplny bulo. Ked sme sa ohradili mailom, ani neodpisal. A smutne je, ze s tym nevieme nic spravit. Mozeme akurat nesuhlasit, ale tym padom Edvard nepodpise v banke vratenie depozitu a budeme sa natahovat roky. Takze uvidime ako to cele dopadne.

Pupakov americky sen

V 2003 sme sa rozhodli, ze okusime americky chlebicek. Brano, Gula, Gulina kamoska (sakra nepamatam si uz meno), Fedo a ja. V polke pobytu sa k nam pridal Peto Pilka. Na mudru radu sme sa nevybrali, ako vsetci na vychodne pobrezie, ale rovno do Oklahomskeho pekla, nad Texas. Ja som letel s Fedom tyzden po Branovi. Bol som nervozny ako pes. Leteli sme zo Schwechatu do Frankfurtu, potom lietadlo do Denveru, potom autobus do Tulsy. Pupak na cestach. Najdalej som bol s rodicmi na Krete. O tom, ako je v USA divne, napisem asi neskor. Let dlhy. V lietadle dve hodiny pred priletom vyfasujete kopu papierov na spracovanie. Brali ste drogy? Beriete drogy? Pasujete drogy? Mate drogy u seba? Idete do USA za ucelom pasovania drog? … a tak dalej. Denverske letisko a vizova kontrola. Rada dlha, plna vsetkych etnik, od udenacov, aziatov, cernoskov … a vsade po stenach americky okridleny mrchozrut vyzyval neprinasat do USA choroby, jedlo, drogy, lieky…vsetko bude potrestane podla zakona. Bal som sa a tak som splachol mamickine klobaskove rozky. Lieky som si nechal. Prisli sme na kontrolu a tam dvaja cernosi, velki ako veziaky, a posadili nas vedla indov. Feda sa zacali hned pytat kam ideme. Fedo nevedel dobre vyslovit slovo Tulsa a tak ho ten blbecek 10min trapil, aby to dobre povedal. Ale presli sme. Dovliekli sme sa do Denver centra, aby sme tam nastupili na bus do Tulsy. V centre Denveru su vysoke mrakodrapy a medzi nimi behaju veterani z Vietnamu na vozickoch a zobru. Ludi sme tam moc nevideli. Dosli sme na autobusovu zastavku a tam plno cernochov. Velkych a tetovanych. Normalni ludia asi moc busom nechodia. Hlavne asi nie na taketo dlhe trate. Dosiel bus. V nom sofer a ozbrojeny sprievod. Brokovnica. Zvieral som v ruke listok a cislo na nom som pokladal za cislo sedadla. Ale na mojom sedadle sedel obrovsky mexikanec. Povedal som mu: hello, sorry, this is probably my seat…a  ukazal som mu listok. Iba frkol ako certisko. Isli sme sediet dozadu, rovno pod vyvod klimy. Bal som sa dlho, ze niekto pristupi a povie, ze on sedi tu vzadu a potom kam pojdeme? V buse sme sli asi 12 hodin. Za cely cas som neopustil miesto, lebo som sa bal, ze mi ho niekto obsadi. Zral som zasoby z Denveru. Snickersky a zapijal colou. Strava sampionov. Do Tulsy sme dosli hlboko v noci. Vyhodilo nas to na stanici, bus odisiel a ostali sme sami. Vysli sme pred budovu a nasli taxikara. Bol taky obrovsky, ze podla mna ho vo faze priberania posadili do auta, aby tam vrastol a robil taxikara. Kazdych 10 sekund odpluval do kelimka. Viezli sme sa dlho a ja som sa divil, ze proste nikde ziadne svetla. Ako keby si siel z Bobrovca do Skorupova. Az rano som zistil v akej prdely sme. Spali sme na nafukovackach a rano som sa plny nadeje vyvliekol na balkon a videl som tu pustinu. Nic. Ziadne mesto. Len do dialky par domov a jazero a seria malych domov. Na prieskume sme zistili, ze v okoli mozeme pocitat s jednou telefonnou budkou, jednym obchodakom Wallmart, jednym hotelom Hilton  a jednou univerzitou, postavenou pochybnym individuom, Oralom Robertsom, ktory v strede komplexu postavil tower of prayers, kde sa ovecky mohli chodit modlit a prijmat ozdravovacie vlny cez televiziu, priamo od zakladatela, ktory k nim vystieral z obrazovky ruky. Nuz obraz ameriky.

Kvoli praci sme museli ziskat social security number. Kedze sme mali zmluvu s Arbysom, nemal to byt problem. To by vsak za pultom nesmela sedet tucna cernoska, ktora bola rada, ze rozlisila pismeno A od F. Bolo nam povedane, ze doslo ku komplikacii a cisla nam poslu najskor za tri mesiace. Pri nasom 4 mesacnom pobyte to mohol byt vazny problem. Vtedy sa Brano ukazal ako muz cinu. Nabehol tam s name dalsi den a ked cernoska zopakovala to iste, povedal nech zavola manazera. Ta cez ciernu fasadu dostala biely nadych. Vazne som necakal, ze sa zlakne Brana s copom a v tricku duffy duck. Hned zacala tukat o stosest a zistilo sa, ze iba urobila preklepy v oboch nasich menach. Tak sme stastne ziskali cislo do troch dni.

Financie sme mali z domu od rodicov. Ale bolo treba zaplatit 1/5 apartmanu, plus depozit a hned sa to stensilo. Potom sme zistili, ze bez auta sa nikam nepohneme. Amerika je krajina, ktora ta donuti mat auto. Mozno to je ine v New Yorku, Bostone, ale tu v Tulse len blba kniznica bola 3km. Bud ides autom, alebo si zaplatis 1 dollar za jednu cestu. A druhy dollar spat. Pri nasom mizernom rozpocte to bolo vela. Rozhodli sme sa, ze kupime auto. Ze sa na neho poskladame. Brano bol opat muz cinu, ale tentokrat to nevyslo. Osrali sme sa na plnej ciare. Mali sme na vyber lacnejsie a super lacne a zobrali sme super lacne. Cadillac Seville 1984, cervena koza, vsetko na elektriku, este aj posuvanie sedadiel. Ale bol to najvacsi crep aky som kedy videl. Myslim motoricky. Zdochynalo to a ked to zdochlo nefungovala elektronika a nedalo sa nic robit. Ledva tocit volantom. Vacsinou to dochlo, ako naschval, cestou z kopca a dole rada aut cakajucich na cervenu. Tak sme proste len skusali startovat, az to opat naskocilo. Vymenili sme chladiacu kvapalinu pri Branovom Arbyse. Ja som otvaral syciaci vrchnak, lebo som jediny mal poistku. Pri strate malicka by sa vyplatilo 100 litrov. Este korun. Vymena kvapaliny nepomohla. Auto bolo proste zrele na srot.

Praca bola dalsia pozitivna vec. Mal som dohodnutu pracu v Arbyse ( inom ako Brano), ale po diskusii s manazerom mi dal moznost 4 hodin tyzdenne. Z toho by som asi najom nepotiahol. Na konci som bol rad, lebo tieto 4 hodiny boli vzdy najvacsie utrpenie. Ale to som zistil az neskor.

Zacali sme s Fedom behat a hladat si miesto. Chceli sme nieco v odbore. Fedo stavar a ja strojar. Ale postupne sme klesali a klesali, az sme u vyrobcu trubiek na trubenie tvrdili, ze sme celu mladost vyrabali hudobne nastroje a hlavne trubky a heligony. Neuveril.

Kupili sme si mapu Tulsy a podla odpisanych veci zo zlatych stranok sme chodili po firmach. Treba si uvedomit komplikaciu tej doby. Internet len v kniznici a to len na jednu hodinu. Robili sme jasne finticky, ked ti co boli v praci, dali karticky tym, co v praci neboli a potom sme zapinali internet na dalsie hodiny ich kartickami. Ale to sa obcas prezradilo a potom sme boli vykazani z kniznice. Takze clovek mal hodinu, aby obehol nejake ponuky a opisal si firmy, ktore si potom vyhladal na mape a osobne navstivil. Raz sme boli stastni asi pol dna, lebo sme objavili firmu, ktora sa volala Chocolate Factory. Predstavili sme si ako pracujeme v cokoladovni a este si aj zalepima sladkym hladne brucha. Slapali sme na druhy den v hroznom teple, vazne ako ked Bear Grylls bojuje v severnom Maroku, a ked sme dosli, tak to bol hotel. Blby, maly hotel. Vtedy som si sadol na obrubnik a prepadol som hroznemu zachvatu smiechu. Islo to v tomto okamihu s nami dole vodou. Zacala sa realne crtat moznost, ze pojdeme domov s hanbou. Ale slovensky „skoro inzinier“ sa nevzdava. Poslednu sancu sme vsadili na ten jediny Hilton hotel, ktory bol asi 10min pesi od nas. Tam sme prisli a rovno sli za tetou, ktora riadila upratovacie a houskeeperske aktivity. Hrozne sme jej klamali. Ze moji rodicia maju penzion, kde pracujeme s Fedom a menime oblecenie a navlecky. Podla mna nam neverila, ale zobrala nas. Sli sme na drogove testy. Nie, ze by sme tak vyzerali, ale to je v USA pravidlo. Bolo treba nacurat do skumavky. Fedo nemohol nacurat, ked bol pod tlakom. Teta sestricka si myslela, ze podvadza a nechce naschval nacurat, lebo je to fetka najhrubsieho zrna. Nakoniec Fedo tu curanicu vyprodukoval a vyzmykal asi aj z parkov na ranajky a dal to po risku. Presli sme testami a americky sen sa zacal plnit. Cervena rovnosata, tlacit voziky so spinavym pradlom. Prvu robotu som dostal cistenie hotelovych dveri. Potom som postupil do pracovne. Uz tu sa prejavili moje manazerske schopnosti, ked som mal plne pod kontrolou pracovnu a tam na jednej strane 5 obrovskych praciek a na druhej strane rovnaky pocet obrovskych susiciek. Bolo treba, aby vsetky stale bezali. Po mne a Fedovi, sem nastupili aj Brano a kocky. Gula s druhou (stale si neviem spomenut na meno) cistili izby, Fedo a Brano vozili na vozikoch pradlo do pracovne a ja som to ladoval do praciek a susiciek a skladal. Americky sen.

Mali sme hrozne pocity minania a tak sme si okresali jedalnicek. Okrem obeda v hotely, sme jedli len dva rodeo parky a dve vajicka a jednu sackovu polievku na den. Rodeo parky bola znacka predvarenych parkov v sacku.

Nieco som aj na tajnaka pojedol a popil v Arbyse. Toto inak bolo najhorsie. Neznasal som tu pracu tu. Hoci to bolo len na 4 hodiny, bolo to proste peklo. Robili tam hrozni americki hlupackovia. Inak to neviem pomenovat. Nevedeli, co je Europa, mysleli si, ze to je nejaky ostrov pri Afrike. Podla nich Rusko bol ostrov, tiez niekde v tichomori. Ukazovali mi, ze ako funguje tepla a studena voda, a ze v televizore nie su zli duchovia, ale je to len premietanie. Pytali sa ma doslovne, ci si na zimu kopeme pribytky v zemi, ako sa to robi v Rusku. Nuz americki prostackovia. To, ze nevedeli, co je Europa, neboli jedini. Nevedela to ani teta na recepcii v hotely a vo vela agenturach. Nevedeli ani ako sa to pise.  

Takze v taktomto intelektualnom kolektive sme s Fedom travili 4-8 hodin tyzdenne. Kedze sme nechapali dobre americke slangy, tak nas pridelili na vyrobu hranolkov a na umyvanie a zbieranie spakov okolo budovy. Dali sa jest len hranolky. Hambace boli spocitane na kus presne. Aj ked sa tu clovek citil neprijemne, ako posledny dement, medzi bandou debilov, ktori zadelovali najhorsie prace, stalo sa tu par vtipnych veci. Ako to ked Feda niekto zamkol nechtiac v mrazaku. Dlho som ho nevidel najst a az potom som siel po nove hranolky a Fedo sa tma krcil v mrazaku. A slzavo smutne bolo, ked ma sef poslal cistit hajzel a ten bol naozaj zversky obkadeny.

V hotely to bol vacsi klud. Robili sme tam s mega vela mexikancami, co jasne robili bez povolenia a nevedeli ani anglicky. Supervizorky boli mexikanky a tie im iba povedali, co maju robit. Bola tam hriesne krasna Salome, babka asi 100kg s bradavicami, ale dobreho srdca. Dalej Abner, mlady mexikanec, ktory stale len hovoril: Ola Peter. Ola Peter. Dalej ustarosteny starec, ktoreho sme volali Starec a more.

V byte bolo mrte svabov. Ked clovek prisiel po praci a zazal svetlo, tak sa len tak v kuchyni rozprchli. Vtedy som ale mal mlady, tuhy korienok. Teraz by som tam nespal ani 5min. Ktovie, ako ma cucali, ked som spal. A to sme byvali v slusnom, drahom, 3 izbovom apartmane, vonku bol bazen. Obcas prisiel deratizer a prestriekal apartman.

Chodili sme po praci hravat futbal na ihrisko, ale biedna strava nam moc sily nedavala. Preto sa mi asi zdalo, ze neviem dobre dokopnut ani do branky. Stale sme chodili do kniznice, kde som dostaval povzbudive maily od nasich. S Fedom sme si vymenili letenky a kazdy skryl letenku toho druheho na dobre miesto, aby nikto nemohol tajne v noci utiect za mamickou domov.

Jedneho dna sa objavil Peto P. Prisiel lebo nemal pracu v Bostone a Fedo mu napisal, ze tu mozno je konzervaren, kde by sa dalo robit. Konzervaren bola nakoniec svieckaren, ale nebrali tam. Boli sme tam pozriet s Fedom osobne na nasom skvelom aute. Mali sme 2l flasky s vodou a oblievali sme chladic kazdych 10km. Tu nas aj zastavili fizli, lebo sme mali znacku za zadnym oknom. Bol to zasah hodny dvoch vystrasenych slovakov. Stale jacali: guns in the car???? Guns in the car ???? Pistali sme: NO guns. NO guns. Jeden na nas mieril brokovnicou cez okienko a druhy niekam volal na stanicu. Potom sme stali rozkroceny pred autom asi 15min, kym nas pustili. Svieckaren nevysla a tak sme dalej dreli v hotely. Nemali sme ziadne rozptylenie, len ten futbal a potom prechadzat sa po Wallmarte. Boli tam demo verzie hier na konzolach a tak sme hrali dokola jeden level, ktory tam bezal. Dochodcovia chodili s plnymi kosikmi zradla a my sme hladovali na rodeo parkoch. Stale sme si opakovali, ze pokora nam prospeje.

Tusim len raz sme boli na nejakom „akoze“ fake koncerte KISS, ale zrazu sa ozvali policajne sireny a vsetci sa rozprchli. Nejako sa k nam pridal na futbale american, neviem ani meno ale tusim Chris a ten nas zacal prenasledovat aj so svojim nabozenstvom. On totiz veril, ze cim bude lepsi, tym po smrti dostane lepsiu planetu o ktoru sa bude starat. Vacsiu somarinu som v zivote nepocul, ale on tomu veril. Zobral nas do rockoveho kostolu. Ten bol hned vedla kasina. Dofrcal farar na choppere. V kozenych gatach a flanelovej koseli. Postavil sa a zacal citat nieco z biblie. Potom povedal, ze kto ste hriesni, chodte na spoved, vy pluhavci a polka saly odisla. Dalsiu polku pre istotu skasol milodarmi do zvoncekov. Zobral prachy, sadol na chopperu a odfrcal. Americky sen a americka sprostost.

Takto si to pamatam.

Jeden den sme si kupili vodku. S Fedom sme ju boli kupit v likershope. Bola to galonova umelohmotna bandaska plna akoze svedskej vodky. Niesli sme si ju v papierovom sacku a na ihrisku sme ju ukazali Branovi a babam. Bola vseobecna radost.

Vecer sme ju otvorili a zacali popijat. Ale na lacno a proste, ako sme boli pochudnuti to posobilo ako bic. Aj tak sme vychlastali skoro celu bandasku. To bolo riadne zverstvo. Neviem opisat, co sa dialo, ale podstatne je, ze som mal na druhy den najvacsiu opicu mojho zivota. Daleko od mamicky. Nebol som sam. Boli sme polomrtvi. Isiel som si do kuchyne vyrobit si zlcnikovy caj. Ako boj neuveritleny. Ale nemal som sitko. Odrezal som spodok mcdonald pohara a zacal do neho robit vidlickou dierky. Uz som to skoro mal, ked sa rozpadlo cele dno. Odovzdane som klesol na moje lozko. Po chvily som sa odvliekol do sprchy, ze si dam studenu sprchu. Vonku bolo neznesitelne teplo. Lial som na seba studenu vodu a zacal som sa citit o dost lepsie. Osupal som si mandarinku, aby som nieco zjedol. Po 30s som vygrcal mandarinku. Sprchovanie nepomohlo. Bola to vazne najhorsia opica, aku si pamatam. Vsetci sme lezali a rozmyslali, ake by to bolo byt doma a kupit si studenu a perlivu mineralku na Obchodnej. O 18,00 som siel do Arbysu. Este o 18,00 som premyslal, ci si skusim dat jednu hranolku a nehodim tycku. Sef ma poslal von zbierat spaky okolo budovy. Som sa postavil do chladku a oddychoval. Bolo to vazne hrozne. Ale dostali sme sa z toho.

Posledna vec co spomeniem je, ako sa kratil nas pobyt a potrebovali sme sa zbavit auta, co necinne stalo pred domom. Odtlacili sme ho pred Wallmart a tam dali za predne okno cedulu o predaji. Kedze sme nemali telefon, tak sme napisali, ze kto ma zaujem o kupu, nech vhodi cez predne okno papierik s cislom a my mu zavolame z budky. Hrozne sa tu teraz smejem, ked to pisem. Socky.

Nikto si to ale nechcel kupit. Nakoniec sme to predali nejakemu cernochovi v hotely za 150 dollarov. Auto povodne stalo 450 dollarov.

Este ma napadlo par pamatnych veci. Premyslali sme aj o podnikani. Ze budeme cistit skla na krizovatkach. Toto ale bolo mimo zakona o zivnostnikoch. Potom sme poslali 100 dollarov na inzerat o praci z domu – rucna vyroba hraciek pre papagaje. 100 dollcov bol vstupny kapital a mali poslat material na montaz. Nic neprislo. Dalsia vec bola, ako prislo do Tulsy tornado a vsetci sme v hotely vyfasovali prilby a baterky a sli do pivnice a Fedo zase chybal. Bol zaseknuty vo vytahu, lebo uz nesla elektrika. Neopustil som ho a obaja sme to prezili.

Hrozne sme sa tesili domov. Neuveritelne. Aspon ja. Amerika bola pre mna hrozna skusenost. Naspat sme sli rovnakou cestou. Busom do Denveru a lietadlom domov. Bol to boj o prezitie. Prvykrat zistit, ake to je nemat rodicov po ruke. Mat obnos penazi a s nim vyzit. Cakat na vyplatu a chodit sa prechadzat po obchodaku. Nevravim, ze sme nemali peniaze na kupenie super jedla, skor sme nejako dostali blok a hrozne sme setrili. A amici celkovo hrozne plytvali. Kupili si buksu 6 flasiek malinoky a vypili 2 a cele to zahodili. 4 flasky boli nedotknute. Brali sme ich domov. Fedo triedil matros a po sichte sme si brali flasky domov. Teraz na to nie som moc hrdy, ale vtedy to proste tak bolo. Dojizdeli sme zradlo a pitie po amikoch.

Este pred cestou naspat sme dostali info, ze vraj nejaka mafia berie peniaze studentom, co sa vracaju domov. Tak sme prachy zrolovali do trubiciek a dali si ich do topanok a tak chodili. Dost neprijemne. Na letisku v Denveri sme videli, ako vsetkych vyzuvaju. Sli sme na hajzel a trubicky dali do slipov. Vsetko ale preslo hladko. V tej dobe som po odpocitani nakladov, co som dal do cesty, zarobil asi nejakych 45 000 skk v cistom. Nic moc za take americke peklo.

Preco to s Kekem nedopadlo dobre

Keke bolo meno nasho papagaja. Alexandra maleho. Totiz, ked sme byvali so Susi v Petrzke, bolo to tam puste a tak sme sa rozhodli, ze si kupime papagaja a naivne sme verili, ze ho naucime rozpravat. Vytlacil som vsetky mozne informacie o papagajoch, zacal citat parrotclub.sk a cca po polroku som zostavil tabulku vhodnych ftakov do bytu. Najlepsie vychadzala pyrura. Ticha a skromna. Zacali sme ju zhanat u chovatelov, ale nic. Preto sme obehli obchody. A na Kriznej sa to stalo. Sedel sam v klietke a kukal ticho a smutne. Rozlutostili sme sa. Zobrali sme zeleneho papagaja domov. Tam uz bolo vsetko pripravene. Klietka vyssia ako ja, natiahnute povrazy v klietke a aj medzi klietkou a stojanom na kvetinace. Uplny papagajsky piratsky ostrov. Ked sme polozili Kekeho do novej klietky bol nesvoj a zaryto mlcal niekolko dni. Ach bozske ticho bolo, az sme sa obavali ci je v poriadku. Potom som si vsimol, ze ma odspodu zobaka dieru, teda tak to asi pomenujem a vtedy som netusil, ze to maju vsetky papagaje. Zdvovodnili sme tak preco je ticho a dokonca som mal strach, ze zdochne , lebo mu tade bude vytekat voda na pitie. Ale pravda bola ina, Kekemu sa zacalo darit. Zacal kusat a jedno rano spustil take hlucne vrestanie, ze som si myslel, ze to sa vratili ruske stihacky. Odvtedy to bolo na dennom poriadku. Nebol som prekvapeny ze pistal, ale ake decibely dokazalo to male nic vyludit. Niekedy mi pripadal ako zeleny sonicky tank z Dune2. Potom Susi odisla do Norska a Kekeho som prestahoval do Modry. Kompletne. Aj s klietkou a povrazmi. Najprv som ho dal Jonymu do izby, aby reku mal Cassis cez den spolocnost, ale ked som potom videl chudaka tatka, ako kvoli papagajskemu vrestaniu pozera slovenske kanale v telke s titulkami, pochopil som, ze musim prevziat zodpovednost a zobrat ho k sebe do izby. Tam potom som sa s nim trapil sam. Tie decibely boli neludske. Normalne bolo citit ako sa ta zvukova vlna odraza od stien izby. Papagajsku verejnost poburilo, ked Jony polozil na parrotclub fore otazku, ci neexistuje nejaka nasadka, co by sa dala Kekemu nasadit na zobak, aby bol aspon chvilu ticho. Zlom nastal presne 1.11.2011 na dusicky, kedy som xcel mat pokoj a neustale vrestanie ma priviedlo na pokraj nervoveho zrutenia. Pre lepsie pochopenie situacie treba dodat, ze klietka bola taka vysoka, ze sa nedala cela zakryt. Aj pri najvacsej plachte boli odktyte spodne casti klietky a Keke zbehol dole a jacal dalej. Keby aspon bol mily, ale ja si pamatam len kusance. Trpke. Clovek mu daval semiacko a najprv kusol a potom si zobral semiacko. Jonynu podviho nechet. Mna pri citani knihy kusol do zadku tak, ze spravil nalet z garnize, kusol a uletel. Toto boli cielene utoky a ziadna nevedomost. Nakoniec skoncil Keke v bratislavskej zoo. Obojstranne napatie vyrcholilo tymto prejavom sily. V malej klietke som ho odovzdal tatkovi Lenky Benusovej. Tam nech spestruje zivot personalu zoo. U mna papagaje skoncili na plnej ciare. Zakerne a bolestive zvierata. Co vrestia a vrestia bez prestavky.

Ako sme boli prespat na Cachtickom hrade

No zlozenie bolo klasicke: Susi, Jony a ja. Lokalita vybrata tak, aby sme sa mohli bat. Cachtice predsa len maju co to odkrutene, co sa tyka mucenicka a nejakeho toho sadizmu. Vyzbrojili sme sa patricne k danej akcii. Zobrali sme od Susinych tatkofcov stan, pilku na drevo, vyrobil som fakle z handier, drotu a lampoveho olej. Isli sme este klasikou pussywagonom ( rozumej cierne Acko ) a pre spestrenie ma chytili v Novom meste nad Vahom fizli, ako som na vypadovke (ked som uz videl tabulu koniec mesta) fical 100 miesto 50ky. Polismen skocil doprostred cesty ako Incucuna s namierenou meracou pistolou. Jasne, ze sa zapol moj typicky obranny fizlovsky reflex a bol som hrozne oduty, nekomunikoval som. Dali mi 100 euro. Isiel som to vybrat do blizkeho bankomatu. Ale naladu to nepokazilo. Dosli sme na hrad a vynosili veci. Este bol pekny letny den, slnko vysoko. Kym sme to hore vsetko poukladali a zacali opekat, zacalo sa postupne zmrakat. Pockali sme si na mierne sero a sli useknut pilkou kus uschnuteho stromu a ten napilili na polienka, nech nam vydrzia az do rana. Podstatne bolo celit vsetkemu aspon pri ziare ohna. V noci vyzera hrad divne. Osvetlena bola len cast hlavnej veze. Pre upresnenie sme spali hned na dolnom nadvori, ako clovek prejde prvou branou tak dolava, hore kopcom k delovym strielnam. Ale trom nam bolo veselo. Keby som tam sedel sam, tak asi by mi do smiechu nebolo. Clovek si sam vyvola ten pocit strachu. Dobry priklad je, ked sme s Jonym chodili behavat na Zochovu, hore sme si to pekne vybehli a sli naspat, uz bola uplna tma, takze svietili len celovky a stacilo, aby jeden z nas zacal nejaku ducharinu a hned sme si zacali predstavovat rozne hororove sceny a clovek tak samovolne prida do behu, az sa natriasa na kamenoch.    

Tak presne by to dopadlo aj na Cachticiach. By som sedel pri ohni a po 10-tich minutach osamote, by som zacal premyslat, co sa tu moze prihodit. Ale traja sme sa zabavali, opekali a zapijali pifkom. Po tme sme zacali stavat stan. Ja som to nikdy predtym nerobil a Jony asi tiez nie a tak sme sa zamotavali. Nic sme poriadne nevideli a tak sme to riadne lamili. Nakoniec sme to vzdali, ze predsa je teplo len na deku na zemi. Teraz sa prejavila Susina typicka povaha, ktora sa objavuje len v krizovych situaciach, ako je meskanie na letisku, meskanie na trajekt, kedy ja uz poviem, ze ok, zmeskali sme, serme na to, je to nasa chyba a budeme si musiet kupit drahu letenku, lebo sme debili. Susi nie. Ta zacne behat, vybavovat, prehodi veci do ruksaku a zahodi cely kufor, ale nejako sa proste pretlaci a stihneme to. Je to zvlastna schopnost, ale celkom uzitocna. Teraz sa jej spustila opat a hoci sme sa jej s Jonym smiali, tak nakoniec ten stan postavila. Nastahovali sme sa. Zapli sme na notebooku Pulp Fiction, aby bolo veselsie. Inak Cachtice su vazne rusny hrad. Stale tam niekto pobehoval. Pubertaci z diskoteky sa tam sli bozkavat, nejaki typci s baterkami…vazne tam do tretej rano nebol klud. Potom obcas nieco krochkalo a pistalo dole pri brane, ze sme nevedeli, ci to neni nejaka diva svina, co zanuchala opekanie. Susi ma celkovo vacsiu paniku zo zvierat ako z duchov.

Zapalili sme fakle a sli sa pozriet dole k brane. Nadabili sme tam akurat na dalsich ludi. Jednoducho sa nic zvlastne nestalo. Uplne nic. Mozno nebola spravna doba. Mozno, keby sme spali v kaplnke, uz sa mi krizia oci a tecu sliny. Ale v kazdom pripade to bolo super. Malo to nieco do seba.

Metalova nakladacka v Divine

Juj dobra akcia. Z metalovych vypekov snad najlepsia. Akcia na opustenom kastiely v Divine. Rovno pod hradom. Sli sme tam celkom velka grupa. Ja a Jony, Brano, Miso Grand, Duri so zapletenou bradou do korbacikov, Tomas a druhy Duri. Ja som dosiel s Jonym na puntaku.

Prvy vecer hral Blind Guardian, dalsi den headliner Masterplan. Blizko bola priehrada. Prvy vecer sme sa len zoznamovali s okolim a pifkom. Punto sme vyvliekli za hrad na miestny cintorin, kde sa podvedome trepali vsetci metlaci ako super miesto na spanie. Mnohi spali rovno na verande domu smutku. Pekne zverstvo. Zbehli sme spat do kastiela, ale tam zatial pomenej ludi. Vtedy vznikla fotka s Andre Olbrichom, gitaristom Blind Guardian. Isli sme curat s Jonym za kastiel do krikov a ako curame, tak suchot za chrbtom, kutikom oka som videl bose nohy v slapkach a pocul curanie. Docural som, zazipsoval a otocim sa a Andre. Cural s nami. Potom si to odslapkoval naspat do kastiela a my sme sli za nim. Tam sme ho poziadali o fotku. Pre mna gitarova ikona s klasicky cervenou gitarou. Koncert Guardian pecka. Temno kastiela a cimburie tomu davali vazne atmosferu. Kastiel vybudoval Imro Balassa, ked mu bol odnaty hrad pre lupezne vypravy a teror okolia. Bola mu cisarom povolena stavba kastiela a tak ho vybudoval ako pevnost a v najazdoch pokracoval. Tato pevnost v svite mesiaca a pri Bard song proste ozila. Naspat 400 rokov. Spravili sme si s chalanmi mensiu nocnu prehliadku hradu a aby sme tomu dali atmosku vrestali sme: kto tu rusi moj pokoj?!?!.

Posedenie a pifka a potom uz spat do aut. S Jonym do punta a Brano do kufra golfu. Osvietene nahrobne kamene navodili spravne sny a asi preto ked sa rano Brano trepal z kufra to posobilo, ako driapanie sa z hrobu. Ranajky na hrade. Tam sme sa pri rozkoch a bambine rozpravali, ako by sme odrazali turkov lezucich na hradby. Vazne super spomienky. Potom kupanie na priehrade. Jony mal teplotu. Uz na festival siel na paralene a preto sedel pod krikmi na brehu. V miestnom bufete sme si dali placky a chceli kupit od tety bufetarky flasu mineralky. Ta nato sla matematicky a ked 2dcl mineralky stali 10sk, tak za 2l pytala 100sk. Co bolo celkom komicke. Koncert Masterplan bol na prekvapenie dobry. Plesaty spevak vazne nakladal. Domov sme sli na redbulloch a striedali sme sa. Nesmiem zabudnut, ze na kolotococh, vedla kastiela, som susi vystrelil tu opicu, co mrnci, ked ju potiahnes za chvost a este nezabudnut ako na lavicke pri kastiely posedaval typek, ktory prespaval v zaparkovanej zelenej fabii. Snad len trucoval po manzelskej hadke.

Kung fu a Jonyho stafeta

Kung fu bolo a aj bude velka sucast mojho zivota. A dostal som sa k nemu cistou nahodou. Cez vysku, ani prve roky v MB som moc sportu nedaval. Este si pamatam, ako som nastupil do Mercedesu a byvali sme v Petrzke. Auto som nemal. Rano som chodil na zastavku k Braniku. Stacilo chvilu pobehnut za autobusom a potom som to rozdychaval po danovy urad. Ale nejako mi to nevadilo a vlastne som sa nad tym nezamyslal. So susi sme si boli obcas zahadzat na kos, ale ze by som si nejako vylepsil kondicku je tazko hovorit. A potom to prislo ako blesk z cisteho neba. Nastupila k nam do kanclu Ketusik a stale hovorila, ako zacne chodit k Wangovi na kung fu. Ze jej bracho Miso ( ktoreho som vtedy nepoznal a teraz spolu partizancime proti politickemu grcu na Slovensku ) chodi na wushu, a ze ho to hrozne berie. Bol to kazdy den riadny brainwashing, az sme sa so susi sli zapisat. Treningy vtedy byvali na Bernolaku rano o 6,00 do 7,00  pre zaciatocnikov, alebo potom vecer o 18,00 na Karpatskej. Nam prislo velmi rozumne chodit rano a na 7,30 stihnut do prace. Chodili sme vzdy este po Katku do Karlovky. Karlovka, Karlovka tam dobre piko sa varka. A ver ze to nebude mala dafka.

Prvy trening bol velmi nesmely a bolestivy. Natiahol som si teplaky a isiel sa roztahovat k tribune ako to robili ostatni. Lenze v tejto dobe som nebol schopny vylozit nohu na tribunu, ktora bola snad 70cm vysoka. Wang videl ako sa snazim rukami zdvihnut nohu na tu vyvyseninu a dosiel na pomoc. Oprel som sa o neho a nohu mi vylozil na tribunu. Druha noha co mala stat na zemi sa mi hojdala vo vzduchu. Drzal som sa Wanga ako dojca. Podla mna tu niekde som skoncil ako „kriva noha“. Tymto komentom ma potom castoval cele tie dlhe roky. Vzdy ked som kopal a Wang siel okolo, bez zmeny vyzoru tvare poznamenal: „kriva noha“ a siel dalej.

Jednoducho nemam v genoch byt ohybny ako prutik. Priznam, ze som nemal taku pevnu volu, aby som to drvil kazdy den, ale mal som fazy, kedy som sa vazne mucil. Prisiel som na to, ze ked mam nohy na vankusoch tak to na parketach dobre klze. Tak som sa snazil takto roztahovat do rozstepu. Potom som si aj kupil povrazy a cez kladku na radiatore som si roztahoval nohy sediac na zemi. Ako moc to neslo, ale realne som vazne spravil pokrok. Nohy som uz vykladal snad po moj krk a do pubu som uz nechodil s hlbokym povzdychom.

Ale prve treningy boli vazne o zivot. Nic ine len kopanie v rade. Styri typy kopov. Predny, vonkajsi, vnutorny a do boku. Dokola. Cele hodiny. Kto to neskusil tazko moze hodnotit, ale vazne sa mi zahmlievalo pred ocami. Nosil som si uterak, ktory som si vzdy zavesil na konci na rebriny a po kazdej lajne som si utieral ksicht. Susi chodila v bielych kvetinkovych gatach. Bojovala tiez. Udierala pastickami a Wang ju volal: „diefca“. „Hej diefca“. Ohybnostou sme na tom asi boli rovnako, ale susi potom vynechavala kvoli robote a nakoniec odisla do Norska. Katarina prestala tiez chodit kvoli skole a ja som ostal sam. Ale chodil som dalej. Ale vecerne treningy na Karpatsku. Ked som meskal, tak som ako uchyl siel cez dvor a kukal cez okno co cvicia a sam si to vonku precvicoval. Obcas mi lepilo, ze by ma niekto zvnutra videl ako tam spiclujem a tak som sa vzdy kryl ako dvojhlavec v pristavnej stvrti.

Po roku som presiel k pokrocilym a tam som sa stretil s Jancim a Misom. Misa som sa hanbil hoci je o 5 rokov mladsi. Ale ja som cely taky hanblivy. Nakoniec sme sa ale dali do reci a potom som sa uz nemusel rozpravat sam so sebou.

Na tieto treningy chodili uz najvacsi kanci. Albert, Denisa, Karol juzna past, Miso Slamka – ten mal vzdy pri cviceni vyraz na ksichte, ako keby sa divil. Albert bol trieda. Najlepsi. Ked cvicil modlivku, tak proste nadhera. Vazne uzasne pohyby. Ale ja som prvy rok medzi pokrocilymi trenoval sablicku. Ta ma moc nebavila. Potom nasledoval mec. Miso mi ukazoval kusky modliviek, ktore som si nahraval na mobil a doma sa to ucil. Potom som zlakal na kung fu aj Jonyho. Zacali sme trenovat niekedy v maji a prve kopy robil na dolnej terase, aby ho nikto nevidel. Potom sme sa premiestnili do hornej zahrady. Trenovali sme vzdy po praci a vzdy do tmy. v zime sme si prenajali telocvicnu v Krizovanoch nad Dudvahom. Stretavali sme sa tam vzdy s Misom a spolu sme trenovali zostavy. Boli to vazne vrcholne casy nasho umenia. Potom to u kazdeho nabralo iny smer. Miso prestal chodit, lebo Wang mu neumoznil chodit len na polovicu hodin. A ja som zacal premyslat nad Norskom a tym padom ma to odradilo. Zacal som radikalne vynechavat, az som vynechal uplne. Jony sa preorientoval na behanie. Az minuly rok 2012, sme ho nahovorili, aby sa prihlasil k Wangovi a tak Jony teda prebral stafetu. Teraz on stazuje na svalovicu v zadnici, teraz jony si najprv sada do auta a potom si rukami podvihne nohy a nalozi ich, co su nemohuce od zabakov. Nuz zivot neni koncert na zelanie, ale kung fu je proste trieda. Ja si stale pamatam kopec zostav a mojim top je eagle claw. Nemam ani teraz o dost horsiu ohybnost a tak sa k tomu urcite vratim aj ja.

Silver Spears

Moja airsoftova kariera. Dobre napisat. Ani neviem, ako to cele zacalo, ale spominam si, ze som si zacal v robote obzerat na nete airsoftove pistole. Nasledne som kupil cez aukro MP40 airsoft za 119CZK, mysliac si, aky kseft som spravil. Pusky sice dosli, ale boli to umelohmotne cuda, manualky, co ked som natiahol a vystrelil, letelo to vsade len nie rovno. Tony s Branom si kupili nejake manualne pistolky a ja, burzuj, som si pre istotu kupil elektrickeho Glocka 18C v municaku. Boli sme tymto equipom hrat na bunkroch pri Morave. Uz si nepamatam, ako sme boli obleceni, ale isto to boli nejake texasky a cierne tricka. Nic sme vtedy nemali. Ale zabavne to bolo riadne. Ked som kropil z glocka. Brano s tonym sa nasledujuci tyzden klepli po vacku a kupili elektricke G36C od cinanov.

 Pouzivam naschval fotky z airosft morava aj ked tam je ten taiwangun : )

 Boli sme to skusat u nich na Celakovskeho, vzadu na zahrade. Rozflakali sme tym cinovy hrnek. Dobre som sa namlsal. Na druhy den som so Susi a Branom siel do municaku. Predavac vytahoval rozne kvery. Bol som hrozne zmateny co zobrat. Typek vytiahol aj AK, povediac, ze toto je kver na zajace. Susi poznamenala, ze hadam nechcem sposobovat bolest takou silnou zbranou. Ani neviem teraz, preco som nezobral to AK ( presne take ma teraz jony, ale to sa kupilo po 3 rokoch aktivnej sluzby ).

 Nakoniec som kupil M4 Special forces, s tlmicom. Dboys. Cina.

Ale ja som nikdy neveril na nejaku kvalitu od japoncov. Aby sm za umelohmotny kver, vysolil hrozne prachy a tu mam cinana, kovoveho, tazkeho a za tretinu ceny. A nikdy ma nesklamali. Ani raz za 5 rokov, co sme hravali, mi pusky nezlyhali. Nic sa nezlomilo, ziadne ozubenie neodislo. Ale spat k veci. M4 som si odniesol domov, do petrzky a tam zacal montovat na nej popruhy. Po pol hodke som jasne dostal krizu, ze preco som si kupil zrovna M4 s tlmicom. Prisla mi divna. Chcel som ju ist vratit. Ale potom som si povedal, ze vyskusam co da a ked sa pokazi kupim si novu. Tak som si ju nechal. Mam ju doteraz. NIc sa nepokazilo.

V tomto zaciatocnom obdobi sme stale nieco dokupovali. Kupil som si kolimator v polovnickom na Vajnorskej. Otvoreny. Perfektny. Sadol na tu M4, ako keby tam patril od vyroby. Kupili sme maskace. Nemecky flektarn. A vazne sme aj hravali. Zacinali sme v Jure na Bielom kameni. Tam sme sa stretli s Goosom, chalanom z BMW komunity, co to vazne bral dost vazne. Pouzival len tlacaky, aby co najvernejsie simuloval realitu. Chodili sme vtedy ja, Brano, Tony a Marek. Obcas s nami isiel aj nejaky Tonyho spoluziak, ale zvacsa len raz. Neviem ako sme sa spoznali s Furym, ale bolo to na prvej akcii v Hodonine. Vtedy s nami hraval aj Mercy. Chalanisko z Pezinka, ktory hlusil vo VW fabrike v BA. Prva akcia v Hodonine bola aj s prespanim v miestnom dome kultury, alebo co to bolo. Akcia sa konala na miestnom opustenom druzstve. Bolo to supis. Prvykrat poriadne velka akcia. Vtedy som este nosieval na ksichte masku, ktoru som upravil kliestami a narobil som do nej mnozstvo dierok, aby sa lepsie dychalo. Vsetky tieto masky vyzerali ako od hanibala kanibala. Objednali sme aj nejake z USA, ale tie boli zase celokovove a mliazdili mi nos. Ale bal som sa o zuby. Kto nezacil riadne krupobitie guliek, tazko moze chapat. Ked clovek lezi pritisnuty k zemi a okolo neho to svisti a svisti teda riadne rychlo, ziadne ze vystrcim hlavu a zakricim strielajte, neboli. Mal som obcas podliatiny ako spraskany cernoch. Ale akcie to boli peckove. V Hodonine s obrnenymi vozidlami. To uz s nami bol aj Jony. Nechal sa nakoniec zlomit a podla mna nelutoval. Skor ze premeskal akcie predtym. Jeho prva akcia bola tusim Hodonin, s transportermi, ked vonku bolo 40 stupnov a tak sme tam behali, driapali sa na rozhorucene karoserie a odpadavali pri celnych utokoch na ruske pozicie. Pamatne je kempenie v hustinach, ktore obyvali snad este praveke komare. Boli to proste roje komarov. Ale cakali sme na konvoj a citili sme slinu na strielanie a tak sme drzali. Pri minimalnom pohybe sa vznasali mrakavy komarov a ti mali tusim tiez slinu.

Fury to proste vedel organizovat. Niektore akcie boli vazne premyslene. Dal si namahu a zakopal v priestore 3x3km 10 bedien s odmenami a kazdu hodinu daval commanderom koordinaty 2 bedien a islo o to, ako sa velenie strategicky porata s tym, o ktore bedne bojovat. Vazne to bolo huste. Brano robil velitela Silver Spears a presuvali sme sa po mape podla potreby. Zadane koordinaty a sli sme do boja.  Vtedy som uz mal svoju druhu pusku. M16A4 s kolimatorom na 2x priblizenie.

Priblizenie sa dalo vypnut a zapnut. Pusku som kupil na airsoftmorava a uz upgradnutu na 450 fps. Kupil som do nej 3000ku baterku a ta puska je podla mna zazrak. Vazne pecka. Neraz som meral a niesla na 70-80m a presne. Doma som roztrielal na zahrade nejedno jablko. V tejto faze nasej kariery sme vsetci boli uz dobre vybaveny. Vysielacky, maskace, takticke vesty, klobuky do kazdeho prostredia, satky, kratke zbrane, malovatka maskacu na ksicht, vojenske lopatky…

Brano si kupil nove Gcko a nechal si ho vytunit v shope pri Ymce. Lepsie povedane, opravovali tam nasledky, ked sa snazil urobit upgrade sam. Vtedy to vsetko boli horuce temy v praci. Co koho serka s vybavenim. Marek si kupil sniperu, ktora mala cez 500fps a dala sa natiahnut len o brucho a to vazne chcelo kumst. BBcka lietali tak rychlo, ze sa to ani nedalo zastrielat.

V case krizy, ked bolo obdobie, ze bol problem ziskat povolenie na hranie v Hodonine, sme chodili hravat kde sa dalo. Do Trnavy – Majcichov. Niekde pri Vrbovom. Do Ivanky pri Dunaji na byvale JRD. Do Brna. Ale to uz nebolo ono.

Podla mna jedna z najlepsich akcii bola akcia vo Vizoviciach.  Dvojdnova akcia. Organizovala to bojova skupina Karpaty. V cele tohto zoskupenia boli chalani, dvojicky. Riadni cvoci s lenonkami. Vraj bojovali v konflikte v byvalej Juhoske. Ktovie. Pri vatre, uz mierne seknuti, opisovali ako vybuchuju skutocne protipechotne miny. Ale akcia to bola super. Branili sme sa v malinci, utok uz zacal a lopatkami sme si kopali zakopy. Vazne sme tam odrazali vlny nepriatelov. Hralo sa vtedy tusim aj 80 – 80. Bolo to velmi pekne bojove prostredie. Prestavky neboli. Velitel striedal jednotky na frontovej linii, aby sa mohli v tyle najest a doplnit municiu. Islo sa vazne do krajnosti. V noci boli hliadky, aby nenastalo prekvapenie. Hliadkoval som s Branom o pol piatej rano. Spali sme v stanoch so sietkou proti komarom a to bol koniec oktobra. Zima mi bola, ze som si babkin sveter natiahol na hlavu a nechal mrznut pupok.

 Inak Silver Spears bol nazov podla nasiviek na uniformach. Kupil som ich vo forsvarsmuseet v Oslo. Na ciernom podklade dve strieborne kopije. My sme si to meno nedali. Zacali tak nasu skupinu sami volat ine skupiny z Hodonina. A myslim, ze sme nikdy nespravili hanbu. Hravali sme tam vacsinou jedine slovenske druzstvo a vzdy nas zavolalli na dalsiu akciu. To svedci o vsetkom.